Dňa 23.12.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej ako „Novela“), okrem čl. VII, ktorý nadobúda účinnosť až 18.04.2016. Novela priniesla tesne pred koncom roka viaceré významné zmeny, a okrem iného výrazne zasiahla do inštitútu zmeniek. Ak opomenieme fakt, že Novela zrušila Zmenkový platobný rozkaz a Šekový platobný rozkaz, tak je žiaduce poukázať na zavedenie vyvrátiteľnej domnienky v § 79 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorej „ak nie je dokázaný opak, platí, že nárok zo zmenky alebo šeku proti žalovanému, ktorý je fyzickou osobou, vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou“. S tým následne súvisí aj zavedenie poučovacej povinnosti súdu pri doručovaní návrhu o možnosti uplatňovania námietok podľa § 17 zmenkového a šekového zákona. Každá z týchto zmien výrazným spôsobom zasiahla do inštitútu zmenky ako abstraktného cenného papiera bez ohľadu na to, kedy došlo vystaveniu samotnej zmenky.
Novela však vo vzťahu k zmenkám išla ešte ďalej a zmenou Exekučného poriadku zásadne ovplyvnila prebiehajúce exekučné konania, a to najmä doplnením ustanovenia § 57 ods.1 Exekučného poriadku o písmeno m), v zmysle ktorého súd exekúciu zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. S predmetným ustanovením súvisí aj doplnenie § 39 Exekučného poriadku o odsek 4 a Prechodné ustanovenia Novely, ktoré stanovili 30 dňovú lehotu na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, čiže na doplnenie opísania rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným a pripojeniu príslušných dôkazov. Uvedené sa týka návrhov na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
Na prvý pohľad drobné zmeny, ktoré však významným spôsobom zasahujú do prebiehajúcich exekučných konaní a do práv veriteľov. Oprávnení uplatňujúci si v exekučnom konaní nárok na základe zmenky voči fyzickej osobe mali 30 dní od účinnosti Novely na doplnenie návrhov na vykonanie exekúcie. Aktuálne exekučné súdy preskúmavajú, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), alebo či rozhodnú o pokračovaní exekúcie. Spôsob uvedenia Novely do praxe naznačuje rozhodnutie Okresného súd Partizánske zo dňa 09.02.2016 pod sp. zn. 4Er/406/2012, ktorým súd exekúciu zastavil a v odôvodnení uviedol, že zákonodarca stanovil oprávnenému v prípade, ak sa proti fyzickej osobe vymáha nárok zo zmenky, povinnosť preukázať, že nejde o nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou alebo že síce ide o nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, ale v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul bolo prihliadnuté na prípadné neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Dôkazné bremeno má oprávnený a existencia dôvodov na zastavenie konania sa prezumuje (predpokladá). Z listinných dôkazov predložených oprávneným, ani z pripojeného spisu nevyplýva, že by sa zmenkový súd zaoberal spotrebiteľským charakterom právneho vzťahu účastníkov konania a že by prihliadal na okolnosti uvedené v § 57 ods. 1 písm. m) bod prvý až tretí Exekučného poriadku. V posudzovanej veci oprávnený nepreukázal, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Exekučného poriadku. Preto súd vychádzal z prezumpcie dôvodu na zastavenie exekúcie (§243f ods. 6 EP) a exekúciu zastavil. Je úplne logické, že sa zmenkový súd nezaoberal spotrebiteľskou zmluvou uzatvorenou medzi účastníkmi konania, keďže zmenkový platobný rozkaz bol vydaný dňa 01.02.2012, čiže v čase, kedy takýto postup súdu žiadny právny predpis nenariaďoval. V čase prijímania Novely muselo byť zákonodarcovi zrejmé, že podmienka skúmania vlastného vzťahu medzi oprávneným a povinným, ani nemohla byť v čase priznania nárokov zo zmenky zmenkovým súdom splnená.
Aké možnosti majú veritelia po účinnosti týchto zmien? Keď opomenieme odvolanie, tak prichádza do úvahy podanie návrhu na obnovu konania podľa taktiež novelizovaného ustanovenia § 228 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý pripúšťa, aby účastník napadol právoplatný rozsudok návrhom na obnovu konania, ak bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na jeho podklade sa zamietla alebo exekúcia vykonávaná na jeho podklade bola zastavená. Zákonodarca predpokladal, že dôjde k zastaveniu exekúcií a pripravil zaujímavú situáciu, kedy sa oprávnení, ktorí majú v rukách právoplatný a vykonateľný exekučný titul, musia z ničoho nič opätovne obrátiť na všeobecný súd, a to s návrhom na obnovu konania vo veciach, v ktorých už boli raz na všeobecnom súde úspešní, a v ktorých už prebiehali exekúcie. Na jednej strane pribúdajú hlasy, že sú súdy zavalené množstvom žalôb, na druhej strane sa takýmto spôsobom prípady vrátia späť na všeobecné súdy. Zákonodarca možno počítal s tým, že poplatky súvisiace s návrhom na obnovu konania, ako aj ďalšie náklady súvisiace s konaním na súde, odradia oprávnených v takomto postupe, a dosiahne sa tak zastavenie stoviek exekúcií. Predmetné zmeny mali ochrániť spotrebiteľov, ale konečný výsledok môže byť úplne iný. Ak veritelia po zastavení exekúcie využijú spomínaný návrh na obnovu konania, a v konaní o povolení obnovy konania, ako aj v samotnom obnovenom konaní budú úspešní, tak spotrebitelia budú navyše povinní nahradiť ďalšie vzniknuté trovy konania. Vzhľadom na to, že dôjde k zastaveniu exekúcie, bude potrebné uhradiť aj nový poplatok za návrh na vykonanie exekúcie. S prihliadnutím na plynutie úrokov z omeškania môže byť výhodnosť pre spotrebiteľa v konečnom dôsledku diskutabilná.
Rozsah právomocí exekučných súdov je na Slovenskou diskutovanou témou už pár rokov. V období, kedy exekučné súdy začali preskúmavať exekučné tituly vydané na základe rozhodcovských rozsudkov, podal sudca Milan Ľalík odlišné stanovisko k nálezu Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 547/2012 odlišné stanovisko, v ktorom uviedol, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Dnes sa po ére preskúmavania rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov, dostávame do obdobia zastavovania exekúcií vedených na podklade rozhodnutí, v ktorých sa priznali nároky zo zmenky proti povinným – fyzickým osobám. Zavedenie ochrany spotrebiteľa malo pomôcť vyrovnať nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. V štádiu kedy majú súdy povinnosť prihliadať ex offo na premlčanie, ako aj na neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, je už však zastavenie exekúcie prebiehajúcej od roku 2012 na podklade rozhodnutia, ktorým bol priznaný nárok zo zmenky, ktorá bola vystavená ešte vo februári 2007 (uvedené platí pre exekučné konanie na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 4Er/406/2012 – určite však nejde o ojedinelý prípad), už výrazným zásahom do rovnosti účastníkov konania a priklonenie misky váh na stranu spotrebiteľov. Namiesto toho, aby vyššie uvedené odlišné stanovisko zdvihlo varovný prst pred možným zvýhodňovaním jedného z účastníkov konania, išiel zákonodarca ešte ďalej a hrozí stav, že sa stovky exekučných titulov stanú pre oprávnených len bezcenným kusom papiera.
Podkladom pre vyššie uvedenú Novelu bolo pravdepodobne stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 93 zo dňa 20.10.2015, nezohľadnilo však podstatnú časť stanoviska, v ktorom Najvyšší súd SR uvádza, že nemožno prijať jednotné stanovisko pre posúdenie nárokov zo zmenky bez toho, aby súd nerešpektoval stav v čase jej vystavenia, a to najmä s ohľadom na rešpektovanie princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity.