Novela Občianskeho súdneho poriadku účinná od 01.01.2015

Dňa 1.januára 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 353/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej ako „zákon č. 353/2014 Z.z.“). Predmetný zákon zásadným spôsobom mení možnosti pôsobenia právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej ako „združenia na ochranu spotrebiteľov“) ako vedľajších účastníkov v občianskom súdnom konaní. Novela prináša svetlo do viacerých sporných situácií, v ktorých sa nevedeli orientovať účastníci konania, a často ani samotné súdy.

Zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 353/2014 Z.z. uvádza, že prijatím tohto zákona reflektuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj na problémy aplikačnej praxe. Novela prichádza síce trochu oneskorene (prvé združenia na ochranu spotrebiteľov začali do konaní vstupovať približne v roku 2011), ale prináša do znenia ustanovenia § 93 Občianskeho súdneho poriadku potrebné spresnenie. Z dôvodovej správy je zároveň zrejmé, že takýmto spôsobom malo byť novelizované ustanovenie vykladané už od začiatku pôsobenia vedľajších účastníkov.

1. Súhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania
Od začiatku roku 2015 môžu združenia na ochranu spotrebiteľov vstupovať do civilných konaní len so súhlasom podporovaného účastníka. Znenie novelizovaného ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, aby súčasťou oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania bol aj súhlas účastníka, popri ktorom sa má konania zúčastniť, čím sa zamedzuje najmä tomu, aby združeniam tento súhlas zabezpečovali súdy prostredníctvom zasielania výziev na vyjadrenie súhlasu, resp. nesúhlasu. Nehovoriac o tom, že zasielanie výziev zo strany súdov bolo veľmi zmätočné, nakoľko každý súd výzvu formuloval inak s inými podmienkami. (Niektoré súdy vyzývali účastníkov na vyjadrenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka s tým, že ak sa účastník v stanovenej lehote nevyjadril mali za to, že súhlasí so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, iné súdy toto mlčanie považovali vyjadrenie nesúhlasu.) Na oznámenie o vstupe do konania, ktoré nebude obsahovať súhlas podporovaného účastníka, súd zo zákona už nebude prihliadať. Týmto sa „získavanie“ súhlasu prenáša zo súdov na vedľajších účastníkov, čím dôjde okrem iného k odbremeneniu súdov od značnej administratívy. Združenia na ochranu spotrebiteľov tak možno začnú poskytovať skutočnú pomoc spotrebiteľom, keďže s nimi budú musieť byť v kontakte.

2. Oprávnenie vedľajšieho účastníka na podanie odporu
Ďalšou zo sporných otázok bola, či je vedľajší účastník oprávnený na podanie odporu proti platobnému rozkazu. Najvyšší súd Slovenskej republiky bol vo svojej rozhodovacej praxi jednotný a od začiatku zastával právny názor, v zmysle ktorého vedľajší účastník, nielen že nemal právo na podanie odporu, ale v skrátenom konaní (v konaní o vydanie platobného rozkazu) ani nemohli nastať účinky vzniku vedľajšieho účastníctva (napr. 1 Cdo 210/2012, 2 Cdo 122/2013, 3 Cdo 314/2013, 3 MCdo 6/2014, 4 Cdo 209/2013, 5 MCdo 7/2014). Mnohé okresné a krajské súdy uvedenú judikatúru nerešpektovali a rušili platobné rozkazy na základe odporov podaných vedľajšími účastníkmi. Medzi najvytrvalejšie súdy, ktoré sa rozhodli zatvárať oči pred vývojom právnej praxe, je aj Krajský súd v Prešove, ktorý napríklad v uznesení zo dňa 25.03.2014 pod sp. zn. 20Co/46/2014 uviedol, že vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd poznamenáva, že ho rešpektuje, no nesúhlasí s ním. Odvolací súd je názoru, že sporové konanie začína podaním návrhu na začatie konania podľa § 82 ods. 1 O.s.p. a od tohto momentu je priestor pre kolektívnu vedľajšiu intervenciu a pomoc neinformovanému spotrebiteľovi. Ak neinformovaný spotrebiteľ odpor nepodá a súd nepoužil ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, práve vedľajší intervient efektívne prispeje k zbaveniu účinkov neprijateľných zmluvných podmienok podaním odporu, ktorý je v záujme spotrebiteľa, pretože vec posúdi a vykoná reálnu súdnu kontrolu podľa čl. 6 ods. 1 citovanej smernice. Je síce pravdou, že žiaden právny predpis neukladá záväznosť rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak vzhľadom na princíp právnej istoty ako aj predvídateľnosti rozhodnutí, je legitímna požiadavka, aby súdy v obdobných veciach rozhodovali rovnako. Uvedené potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 29. mája 2013, sp. zn. I. ÚS 564/2012-48, v ktorom uviedol, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Od 1. januára 2015 je však v Občianskom súdnom poriadku jednoznačne uvedené, že vedľajší účastník nie je oprávnený na podanie odporu, čím by malo dôjsť k odstráneniu sporných situácií.

3. Oprávnenie vedľajšieho účastníka na podanie odvolania a dovolania
Otázka oprávnenia vedľajšieho účastníka na podanie odvolania a dovolania, ostala aj po predmetnom legislatívnom zásahu čiastočne sporná. Novela síce upravuje, že na uvedené dispozičné úkony zo strany vedľajšieho účastníka je nevyhnutný aj súhlas podporovaného účastníka, avšak zákonodarca neuvádza, či tento súhlas musí byť obsiahnutý priamo v odvolaní alebo dovolaní, alebo má takýto súhlas zabezpečiť súd zaslaním výzvy podporovanému účastníkovi. A práve otázka zasielania výziev podporovaným účastníkom môže byť kameňom úrazu tohto ustanovenia. V rámci ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku o oznámení vedľajšieho účastníka zákonodarca jednoznačne vyslovil, že na účinný vstup vedľajšieho účastníka do konania je nevyhnutný súhlas podporovaného účastníka. Zo znenia predmetného ustanovenia ako aj z dôvodovej správy možno mať za to, že zákonodarca pri príprave novely mal v úmysle, aby všetky úkony vedľajšieho účastníka obsahovali súhlas podporovaného účastníka, nielen z dôvodu odbremenenia súdov od nadmernej administratívy, ktorou ich združenia na ochranu spotrebiteľov v poslednom období zaťažili. Avšak nejde len o administratívu, ale aj o to, aby sa združenia na ochranu spotrebiteľov opäť vrátili k pôvodnému účelu, na ktorý boli založené – k ochrane spotrebiteľa. V poslednom období totiž všetko za seba nechali robiť súdy – cez zákon o slobodnom prístupe k informáciám sa dostávali k informáciám o prebiehajúcich sporoch a následne už len zasielali oznámenia o vstupe do konania, bez toho, aby sa zaujímali o vôľu „podporovaného“ účastníka.

Novela Občianskeho súdneho poriadku je účinná len pomerne krátko a len čas ukáže ako ju súdy zavedú do praxe. Aktuálne sa začína ako sporná javiť otázka, či sa novelizované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku má aplikovať aj na vedľajších účastníkov, ktorí oznámili vstup do konania do 31.12.2014, teda ešte za účinnosti starého ustanovenia § 93 Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc z toho, že zákon č. 353/2014 Z.z. neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, ako aj vzhľadom na to, že ide normu procesného práva, javí sa ako jednoznačné, že keďže súd rozhoduje o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh, dôležitý je stav v čase rozhodovania o tomto návrhu, resp. o námietke neprípustnosti vedľajšieho účastníctva. Napriek uvedenému je rozhodovacia prax niektorých všeobecných súdov je zatiaľ rôznorodá.